Rozhovor so slovenským reprezentantom a bývalým hráčom Malaciek, Anurom Burnazovičom.

Dnes som si na rozhovor prizval slovenského reprezentanta v hádzanej, bývalého hráča Malaciek Anura Burnazoviča. Anur momentálne hráva za extraligovú Považskú Bystricu, ale momentálne býva v Malackách. Verím, že mnohí si ho pamätajú ešte z Malackého dresu a preto bez ďalšieho otáľania poďme na to.

Ahoj Anur, ako sa máš a ako sa ti darí v hádzanej?

Ahoj, mám sa dobre, teraz nám vlastne skončila základná časť sezóny, našťastie sme to všetci zvládli aj psychicky aj fyzicky pomerne dobre a podarilo sa nám obhájiť druhú priečku. Je to veľmi dobré vzhľadom na to akú nám to dáva východiskovú pozíciu pre play-off. Čo sa týka pandemickej situácie, covid som mal dvakrát aj keď bezpríznakovo, ale určite je cítiť, že to na mne niečo zanechalo. Prvý krát čo som bol pozitívny, som bol našťastie sám v Považskej Bystrici. Počas karantény som hral nejaké videohry, čítal knihy, ale aj skúšal nové recepty. Skrátka som robil veci, na ktoré nemám obvykle čas. Jediné čo mi určite veľmi vadilo bolo to, že som bol ďaleko od rodinky a malého som dlho nevidel, čiže to určite bolo ťažké.

Ako si naskočil späť do tréningového procesu po prekonaní ochorenia ?

Našťastie akurát vtedy bola zimná prestávka tak som postupne začal trénovať sám po tom ako som dostal zelenú od lekárov. Následne vlastne prišla pozvánka na reprezentačný zraz. Na zápase s Maďarskom som vlastne prvýkrát tak vážnejšie pocítil následky choroby. Musel som dobehnúť to čo som zameškal počas karantény, ale inak v poriadku.

Už to bude nejaký ten piatok odkedy si prestúpil z Malaciek do Považskej Bystrici ako sa ti tam páči?

Podľa môjho úplne osobného názoru sú na Slovensku len dva kluby, ktoré aj počas tejto situácie fungujú na úplne profesionálnej úrovni. Jedným je teda samozrejme Tatran Prešov a druhým je Považská Bystrica. Ja som teda samozrejme veľmi dobre vedel kam moja cesta smeruje a vedel som aj to, že sa odo mňa bude vyžadovať aby som sa rýchlo zorientoval a začlenil do ich systému. Veľmi som sa snažil hneď od začiatku, ale určite veľká vďaka smeruje chalanom, ktorí mi v tomto veľmi pomohli a zobrali ma medzi seba. Rýchlejšie som sa vďaka tomu zorientoval a zapadol do partie. Zo začiatku boli teda chalani zo mňa veľmi prekvapení ako dobre dokážem hovoriť po Slovensky. Samozrejme si všimli aj moju záhoračtinu, ktorú je na mojej Slovenčine počuť. Samozrejme veľká vďaka v tomto patrí aj trénerovi, ktorý do mňa vložil dôveru hneď od začiatku. Nikdy v kariére som nebránil trojku a táto dôvera mi pomohla si aj uvedomiť moju silu, o ktorej som ani sám nevedel. Vzhľadom na fakt, že v obrane je to asi najťažší post na bránenie, nikdy som si nemyslel, že by som to dokázal, ale ako som povedal dôvera od trénera hrala veľkú rolu v mojom aj tímovom napredovaní. Samozrejme, že začiatky boli ťažšie kým som si zvykol na systém, ale nakoniec ma to všetko posunulo smerom k lepšiemu výkonu.

Kedy si si uvedomil, že Slovensko a teda Malacky by mohli byť tvojou finálnou destináciou? Našiel si tu svoj druhý domov alebo plánuješ ešte nejaké zmeny?

Asi koncom druhého roka čo som bol v Malackách som si tak prvý krát uvedomil, že keď som išiel nachvíľku naspäť domov za rodinou do Sarajeva, že väčšina mojich kamarátov bola v Malackách. Aj keď teda samozrejme mám veľa kamarátov aj doma, ale veľká časť z nich hráva v iných krajinách a veľká časť býva mimo Sarajeva. Čiže mi to tak pomohlo si uvedomiť, že okrem rodiny, v Sarajeve nemám už toľko kamarátov a kamaráti z Malaciek mi volali a písali skoro každý deň. Uvedomil som si tak vnútorne, že na koľkých ľuďoch mi tu záleží a koľkým ľuďom záleží na mne. Láka ma chodiť do Sarajeva stále a hlavne teraz keď mám malého, ale tým, že tu mám svoju lásku, syna a priateľov tak práve toto mi ten domov vytvára. Ak by som to mohol zjednodušiť, povedal by som, že mám dva domovy. 

Ako čerstvý tatino nám skús trošku priblížiť život profesionálneho športovca a otca.

Mám veľké šťastie so svojou priateľkou, ktorá zvláda úlohu matky výborne, ale hlavne má pochopenie pre to čo robím. Bola športovkyňa celý svoj život tak presne vie čo to znamená byť profesionál v akomkoľvek športe. Noel (syn) má vlastne 5 mesiacov, ale ani raz som nepocítil, že by som bol nevyspatý. Zuzka (priateľka) zobrala túto úlohu matky a otca počas týždňa úplne do svojich rúk a ide jej to vynikajúco. Tým teda, že od utorka do piatka mám dvojfázové tréningy je to úplne nemožné cestovať každý deň a preto teda musí Zuzka počas týchto dní a občas aj počas zápasových dní zobrať tieto dve úlohy do svojich rúk. Určite mi úloha otca zmenila aj chápanie života, prichádza s tým veľa zodpovednosti a povinností, ale to patrí k tomu. Nepoviem, že mi to otočilo život o stoosemdesiat stupňov, lebo nikdy som nebol typický tínedžer, vždy som bol športovec a správal som sa ako športovec, ale byť otcom je určite vrcholom existencie človeka.

Teraz otázka ktorá musela prísť, aký je to pocit nastúpiť za mužskú reprezentáciu, obliekať slovenský dres, reprezentovať Slovensko?

Ak by som to mal povedať úplne úprimne bolo to zvláštne, lebo tým, že som cudzinec a nie som až tak dlho na Slovensku ako niektorí iní profesionálni hráči bolo to určite zvláštne. Sú prípady športovcov, ktorí sú v cudzine aj desať - pätnásť rokov a nikdy nezískajú to športové občianstvo, alebo občianstvo celkovo a ja som naopak na Slovensku veľmi krátko a všetko sa to udialo veľmi rýchlo. Je to, ale veľká česť obliekať slovenský dres a byť bok po boku s takými úžasnými hráčmi, trénermi, skrátka profesionálmi. Teraz keď sme naposledy hrali s Maďarmi napríklad, tak som ten náboj energie cítil už počas rozcvičky. Tým, že žijem tu, a že tu mám rodinku, to cítim inak. Jednoducho to cítim bližšie k srdcu, keď obliekam slovenský dres a nastupujem za Slovensko.

Vždy si na sebe tvrdo pracoval, ale posledný rok sa ťa v tom snažili zastaviť zranenia ako si na tom momentálne so svojím zdravotným stavom? Je to už lepšie a ako si sa s tým vysporiadal?

Mám dvadsaťsedem rokov, dvadsaťšesť rokov sa mi nič nestalo a potom také nešťastie v Challenge cupe proti Rusku mi hráč spadol na nohu a odvtedy to nejako išlo dole vodou. Najhoršie na tom zranení bolo to, že som si vždy dával pozor a nebola to chyba tréningového procesu, ale jednoducho náhoda, ktorá ma na nejakú chvíľu odstavila. Najväčšia výzva počas zranenia bolo určite psychické nastavenie samého seba, ako sa k tomu zraneniu postavím v hlave. Osobne si myslím, že som prvýkrát bol veľmi dobre nastavený, dokonca som sa dal dokopy skôr ako lekári predpokladali, ale akurát v tomto období prišla pandémia a všetci vieme ako to vtedy bolo. Všetko sa pozastavilo a pre športovca vôbec nie je dobré mať takúto dlhú pauzu, ale našťastie teda vďaka kamarátom z Malaciek aj Považskej, som si popožičiaval nejaké náradie. Vďaka trénerom Davidovi Krajčírovi a Marekovi Bartoňovi sa mi podarilo nastaviť stravu, cviky a celkovo tréningový proces aby som sa udržiaval. Avšak, keď si celkovo bez hádzanárskeho pohybu, mám namysli kľučky, výskoky, kontakt a podobne, tak sa len veľmi ťažko vyhneš zraneniam a preto prišlo teda aj to moje druhé zranenie kolena v semifinále Slovenského pohára. Ak sa pozrieme aj na najvyššie hádzanárske ligy zranenia sa stali veľmi bežnou súčasťou veľa zápasov, určite za to môžu dlhodobé pauzy od práve týchto typických záťaží, ktoré my ako hádzanári zažívame často a potrebujeme ich, aby sme sa práve vyhli takýmto nevynúteným zraneniam. Ja som celý život pracoval na prevencii proti zraneniam, ale práve to, že teraz nebol čas sa nejako dostať späť do toho hádzanárskeho cyklu a hneď museli hráči naskočiť do zápasov, práve toto spôsobilo veľké množstvo zranení. Nie je to o tom, že by tí chalani netrénovali je to proste tými dlhými pauzami od zápasov. Po druhom zranení som teda vypadol až na dva mesiace a tu si myslím, že hlavnou a správnou motiváciou pre mňa sa zotaviť bol blížiaci sa decembrový reprezentačný zraz. Chcel som byť úplne fit, aby som sa dostal do výberu tých najlepších a to si myslím, že ma najviac motivovalo v mojom zotavovaní sa.Väčšina športovcov má nejaké zdravotné problémy dlhodobo a bojujeme s tým, potláčame to. Ja som mal vždy šťastie a zároveň som nepodceňoval pripravenosť, ale každý športovec vie, že dlhodobo pre naše telo vrcholový šport nie je úplne zdravý, ale ak si dobre psychicky nastavený tvoje telo sa dokáže zotaviť vždy. Každé zranenie je pre mňa ako keby krok dozadu, ale netreba to brať ako negatívum, lebo keď sa chceš lepšie rozbehnúť na dlhú trať, ktorou šport je, potrebuješ dobrý rozbeh. Ten krok dozadu ti poskytne práve ten priestor, ktorý potrebuješ, čiže všetko je len o tom ako sa človek postaví k tomu zraneniu.

Priblíž nám prosím ako vyzerá týždeň profesionálneho hráča?

V pondelok doobeda mám regeneráciu, poobede obvykle už cestujem do Považskej kde mám večer tréning. Nasledujúce štyri dni sú dvojfázové, ráno zvyčajne posilňovňa a strelecký, večer býva herný. Mávam taktiež ranné tréningy aj individuálne s Miroslavom Smataníkom, ktorý ma individuálno-pohybové centrum v Považskej. Jediná zmena je vo štvrtok, kedy máme aj video-analýzu pred večerným tréningom a teda zápasy sú väčšinou v sobotu, ale ak nie, tak niekedy idem domov už v piatok. V nedeľu si zvyknem ráno dať takú regeneračnú pozápasovú prechádzku a to som už vlastne väčšinou doma. Človek by si povedal, že mám veľa voľného času, ale vo štvrtok večer som už rád, že si môžem ľahnúť do postele. Nie je tam až toľko toho času na ten oddych a tá regenerácia je strašne dôležitá, plus si sledovať stravu, tréning a spánok nie je žiadna sranda, ale máme to šťastie, že robíme to čo nás baví. Na tréning nás nemusí nikto tlačiť a častokrát sme tam aj hodinu pred tréningom, aby sme si nejaké veci s chalanmi prediskutovali. V podstate nejako takto vyzerá môj tréningový proces od júla až do mája, ale nevadí mi to lebo robím to čo ma baví.

Individuálne tréningy sú určite veľkou časťou tvojho úspechu, čo alebo kto je tvojou motiváciou? 

Ja pozerám celkom veľa filmov a počúvam veľa podcastov a vždy tam športovci hovoria o nejakom svojom idolovi, alebo o niekom kto ich motivoval, inšpiroval za cestou k ich úspechu. U mňa vždy bolo jedinou motiváciou sa zlepšiť, trénoval som, aby som sa zlepšil. Keď som videl, že som pomalý tak som robil na rýchlosti a keď som videl, že nemám dostatočný výskok tak som pracoval na výskoku. Chcel som na sebe vidieť progres, vždy som chcel na ihrisku vyzerať lepšie a hlavne toto bolo mojou hlavnou motiváciou. Samozrejme som vždy chcel aj vyhrávať aj keď v Malackách sa nám to až tak nedarilo, nemali sme taký široký káder no aj tak sa nám podarilo uhrať nejaké historické výsledky, na ktoré ľudia spomínajú, čiže za to som rád. Po tejto stránke mi to dalo veľa sebavedomia, lebo na mne tie zápasy obvykle stáli a musel som trénovať viac a viac, aby som niečo na to ihrisko priniesol, čo by nám potencionálne mohlo priniesť viac výhier. Toto bola motivácia vtedy, teraz mám však aj takú malú osem kilovú motiváciu(syn), ktorá ma tiež tlačí dopredu a pomohla mi sa ešte lepšie psychicky nastaviť ako vtedy. Ráno keď vstávam myslím na neho a večer, keď zaspávam myslím na neho a kontrolujem tak sám seba viac, či som do toho dal všetko čo som mohol v ten deň, aby som mu zabezpečil budúcnosť a dobrý život.

Čo by si odkázal našej mládeži aby si ich motivoval k tvrdej práci?

Poviem takú všeobecnú radu, snažte sa, aby ste boli najlepší v tom čo vás baví. Keď to je hádzaná nech to je hádzaná, keď je to kreslenie nech je to kreslenie, keď to je skateboard tak nech to je skateboard. V skratke pracujte na tom, aby ste boli najlepší v tom čo vás baví. Nepozerajte na to čo vám druhí ľudia hovoria o tom čo vás napĺňa, ak ste úprimní voči sebe a k tomu čo vás napĺňa, na ničom inom nezáleží.

Máš ešte nejaké nenaplnené hádzanárske sny, alebo ambície ktoré by si chcel niekedy naplniť?

Teraz mi dávaš ťažkú otázku, lebo keby sa ma opýtaš túto otázku tri roky dozadu tak ti odpoviem niečo úplne iné. Ciele by nemali byť nereálne, alebo na desať rokov podľa môjho názoru, treba si stanoviť reálne ciele, ktoré malými krokmi viete dosiahnuť. Mojím takým cieľom je určite sa dostať do finále play-off a uhrať čo najlepší výsledok s Považskou. Druhým takým mojim cieľom a cieľom každého hádzanára na Slovensku momentálne je hrať na ME Európy 2022. Je to sen a cieľ zároveň, ktorý by som taktiež chcel dosiahnuť. Keď by som ti však mal povedať môj veľký, avšak nesplniteľný sen, tak určite hrať v Španielsku, ale o tom pochybujem, že sa niekedy naplní.

Ďakujem ti veľmi pekne za rozhovor Anur a za tvoj čas, držíme ti palce a budeme ťa naďalej sledovať

Ďakujem aj ja, teším sa. Ahojte.

Vypracoval a uverejnil : Ján Janoštiak